Vlčia balada
Bledomodrý vlk mi pozerá do obloka,
vyzerá ako duch a trocha sa mi smeje,
keď môj žiaľ zavetrí, iskra mu šľahne z oka,
vie, že už milého mi víchor nepriveje.
Vlčica vlčia, ach, s krvavým zubom v líci,
retiazka zreťazená ti pohľad uhranie,
vymreli všetci po meči, aj po praslici,
zbytočné, prázdne, márne bolo to hľadanie.
Nadarmo mesiac mi vyloží naposledy
pradávne karty a prisahá na ruženec,
že ticho po vášni nepríde a že bledý
milenec mi už, mŕtvej, k truhle nesie veniec,
ja neverím tým zlým znameniam, vidím tajne,
že telo skvostné pred ním odhalím oddaná
a všetky mámivé bytosti z raja bájne,
svadobné obliečky mi budú šiť do rána.
Vlčica vlčia, ach, nepokúšaj môj osud,
tá kvapka krvi nech ti netečie po tvári,
ešte som mladá, žiadnu lásku nemám, posúď,
nech sa mi aspoň jediný tanec podarí.
Vlčica, vlčica, ty omamný kvet smrti,
už viem, že darmo zúfalá som, a že k ránu
sa ku mne prirútiš a vrhneš pohľad krutý
do záhrady, kde uvidíš ma nachystanú.
