Labutia balada
Prichádza ku mne žena plavovlasá,
na bielu labuť, nežná, podobá sa,
chce mŕtvu lásku oslobodiť z lasa.
Jej krása, to je úder, priamy zásah.
Keby tá krása rástla na plytčinách,
tam, kde sú vody ako kniha prázdne,
zmizla by tma a nenávisť a vina,
a smrť by bola čierna perla na dne.
Lenže tá žena, to je rozmar váhy,
muži boli len hračkou v bielych rukách,
mnohých z nich, krutá, vídavala nahých,
jej krása podobá sa na pavúka.
Odíla! Si spanilá a zároveň aj hrozná!
Odíla! Máš trpké telo, chutí ako hrozná!
Odíla! Už nikdy neuvidíš svojich milých!
Odíla! Do jedného ti v čiernej vode zhnili!
Prichádza ku mne žena plavovlasá
a tvár má zahalenú do závoja,
je anjel smrti, tá jej zradná krása.
Odíla, strašná ako paranoja.
