Keď slnko zapadá na kopcoch Tara(h)umara,
z jazier sa vynára, temná a tmavá,
pod tiene pozerá, záhadná, ako svet stará,
tulákov čaká a s kosťami spáva.
S kosťami spáva a pri kostiach zhlboka dýcha,
s mŕtvymi rozpráva, dáva im mená,
celú noc spieva im a vyvoláva ich z ticha,
keď začnú hovoriť, ostane nemá.
Ref:
Je to La Loba, La Loba, La (H)uesera,
prastará, dávna, jaskynná vlčia žena,
neverná tichu a nikým nevidená,
každú noc s mŕtvymi pozerá do jazera...
Po horách chodí a zbiera kosti, uhrančivá,
zloží ich z pliec a v žiari ohňa skladá
belostnú sochu vlčieho tvora, ktorý býva
v kráľovstve mŕtvych, v tajných norách hada.
Vdýchne mu život, vráti mámivú miazgu do žíl,
krídla mu pripevní a napne svaly,
potom sa rozlúči s vlkom, čo bolestne ožil,
aj s tieňmi smrti, čo ho sprevádzali.
Ref.
